GHANA - Príbeh o chudobe a štedrosti
„Jem iba ak niečo predám. Ak nepredám, som hladný.“ Vystrihnuté ako z príbehu o chudobe. Ale toto nie je iba príbeh. Toto je realita. Stojím v hlavnom meste Ghany a rozprávam sa s jedným z najchudobnejších a zároveň najštedrejších cudzincov akého som kedy stretla. Pred mojim príchodom do Accry som si na internete vyhľadala informácie o krajine a objavila som, že je jednou z najrýchlejšie rastúcich ekonomík Afriky. Avšak jej úspech neovplyvňuje všetkých. Nečakala som, že toto zažijem na vlastnej koži.
Mám jeden z tých dní, kedy cítim silné nutkanie objavovať. Je bezpečné ísť taxíkom? Je vôbec bezpečné aby som šla von, keďže farba mojej pokožky bude oslňovať ľudí na diaľku?
Chudoba tohto miesta ma zasahuje už počas cesty taxíkom. Vidím ľudí všetkých vekových kategórií, od bábätiek po seniorov, kráčajú s rozličným tovarom pomedzi autá v dopravnej zápche, ponúkajú jedlo, topánky, dokonca kancelárske potreby. Prichádzajúc bližšie k centru objavujem stánky stojace popri ceste. Najzaujímavejšie sú ženy s kartónovými škatuľami, obrovskými misami plnými banánov, nápojov v ľade, či ponožkami, všetko uložené na ich hlave. Nie sú tu chodníky, cesty nie sú v najlepšom stave a horúčava je takmer neznesiteľná. Toto je ich každodenný život, ktorý si väčšina z nás nevie ani predstaviť.
Vstupujem na miestny trh, do miestneho umeleckého centra bez akýchkoľvek očakávaní. Malé obchody sú postavené jeden vedľa druhého z drevených, kartónových alebo kovových dosiek, suchých palmových listov, niektoré majú tehlové steny. Všetko je situované vonku, na hline vo veľkom oplotenom areáli, priamo na pobreží Atlantického oceánu.
Zastavujem sa pri prvom z obchodov. Vidím masky vyrezávané z dreva podľa tradičného umenia afrických kmeňov, stolčeky a malé stoly s vyobrazeniami slonov a žiráf, šperky vyrobené z rôzneho materiálu, drevené príbory, misky a veľa ďalších vecí, všetky prosté ale krásne. Uvedomím si, že moje nadšenie touto nádherou pozoruje majiteľ obchodu. Má tmavo hnedú pleť a široký úsmev odhaľujúci takmer neprirodzene biele zuby. Kupujem ručne vyrobenú drevenú masku. Tmavá časť dreva je jemná ako hodváb; bledšia je presný opak – drsný kontrast.
Začnem sa prechádzať úzkymi uličkami medzi obchodmi. Chcem priniesť kúsok tejto krajiny mojej rodine. Je december, takže tu hľadám originálne vianočné darčeky. Kupujem tri malé misky, ktoré vyzerajú, že boli vyrezané z podobného dreva ako maska. Predstavím si ich doma na Slovensku na kuchynskom stole plné cukríkov alebo arašidov. Keď dávam predávajúcemu peniaze, cítim na sebe pohľady ostatných obchodníkov. Vládne tu veľká konkurencia, obchody predávajú veľmi podobné produkty. Miesto je veľmi prázdne; stretnem iba dvoch turistov, ktorí sa prechádzajú okolo.
Keď cestujem do krajiny, ktorej zvyky a kultúru nepoznám veľmi dobre, snažím sa nevyčnievať z davu. Neberiem si svoj väčší fotoaparát a fotiť sa snažím nenápadne mobilom tak, aby som nerušila miestnych. Pohľadom skúmam všetko naokolo, zachytím vôňu prútia z obchodu, kde miestni pletú nádherné malé kabelky, počujem ich smiech aj mrnčanie detí. Ľudia po mne pokrikujú madam! madam!, snažia sa ma vtiahnuť do svojich obchodov, vidia vo mne zdroj ich obživy. S úsmevom sa ospravedlním, rada by som kúpila viac suvenírov alebo krásne farebné šaty, ale nemám ani dostatok hotovosti, ani miesto v kufri. Oni v podstate nie sú agresívni alebo drzí, iba sa snažia predať.
Na ceste naspäť idem okolo obchodu, kde som kúpila masku. Zastavujem sa a skúšam nadviazať konverzáciu s predávajúcim. Pamätá si ma. Usmieva sa a hovorí, že mu prinesiem šťastie, pretože som jeho prvý zákazník tohto dňa. Je už poobedie a tak sa ho pýtam ako je možné, že nemal žiadnych zákazníkov predo mnou.
„Turisti sem už veľmi nechodia. Nezaujímajú ich tradičné produkty. Odfotia sa, prejdú sa okolo obchodov, ale nič nekúpia. Ty si moje dnešné šťastie. Ak mám jedného zákazníka, prídu aj ďalší.“
Je naozaj nadšený, že mi predal masku. Ale však nebola vôbec drahá, práve naopak.
„Odkiaľ si?“ pýta sa ma.
„Som zo Slovenska.“ Pozerá na mňa a uvažuje kde sa moja krajina nachádza a ja mu to vysvetľujem.
„Áno, Európa, Taliansko, Francúzsko. Na dovolenke?“
„Nie, pracovná cesta. Pracujem ako letuška.“
Jeho oči zažiaria ešte viac.
„Ty vidíš svet. Celý svet. Aké úžasné. Tiež by som chcel cestovať.“
„Bol si niekedy v zahraničí?“ pýtam sa ho aj keď odpoveď tuším.
„Nie, nikdy. Nemám peniaze na letenku. Ja ani nemám účet v banke. Nemôžem si ho založiť, pretože nezarábam dostatok peňazí, ktoré by som mohol dať do banky. Väčšinu peňazí, ktoré zarobím miniem na jedlo. Niektoré dni sa stane aj to, že nemám žiadne peniaze. Ak nepredám nič, nemám čo jesť.“
Chcem mu dať zvyšok peňazí, ktoré pri sebe mám, ale obávam sa, že by sa urazil. Ľudia si vo všeobecnosti snažia zachovať svoju hrdosť hoci sú chudobní. Rozhodnem sa kúpiť ešte niečo v jeho obchode aby mohol mať dnes poriadnu večeru.
„Kúpim tieto tri náramky.“
Vyberiem z peňaženky zvyšok mojej hotovosti a zistím, že mám dostatok peňazí iba na dva náramky. S trochou sklamania dávam jeden z náramkov naspäť na miesto. Muž vidí môj pohľad a ja mu vysvetľujem, že mám nemám pri sebe dostatok peňazí.
„Prečo potrebuješ tri? Sú to darčeky?“
„Áno. Pre moju mamu, krstnú mamu a babku.“
„Tu. Zober si ich všetky.“ Zoberie náramok a podá mi ho.
„Ale ja mám peniaze iba na dva z nich.“
„Toto je darček odo mňa. Budú z nich mať radosť.“
Nemá dostatok peňazí aby si kúpil jedlo každý deň. Ale chce dať darček úplne cudzím ľuďom.
Počas otvárania vianočných darčekov som porozprávala mojej rodine tento príbeh. Myslím si, že to boli jedny z najdojímavejších Vianoc aké som kedy zažila.
Chudoba sveta je pre veľa ľudí takmer neviditeľná. Nemusíme ísť do Afriky, aby sme pomohli. Môžeme dať nejaké drobné peniaze taxikárovi, čašníčke, ktorá nám spríjemnila obednú prestávku úsmevom alebo kaderníčke vďaka ktorej sa cítime ako nový človek.
Od môjho stretnutia s predavačom z Ghany si cením malé veci v mojom živote o trošku viac. Tento zážitok mi pomohol uvedomiť si, že ľudia môžu byť k sebe milí a štedrí aj napriek tomu, že ich život nie je dokonalý. Toto všetko vďaka jednému z najmilších ľudí akého som kedy stretla. Muž na pobreží Afriky, ktorý bol šťastný zo stretnutia s dievčaťom, rozprávajúcim príbehy o svete.
