Zažite Camino: časť 2 - ako pokračovať

Ďalšie 2 dni. Prečo iba 2? Pretože boli dlhé a plné dobrodružstiev, prekvapení, nečakaných situácií, stretnutí a magických miest. Ale tiež osamelosti a bolesti - našej aj iných.

Ak ste zmeškali prvé dni 0 - 2, môžete sa k nim vrátiť tu.

DEŇ 3

Astorga – Foncebadón

25,8 km (prešli sme 26,03 km)

6:55:25

Moje poznámky v zápisníku z tejto etapy sú:

• ráno s nekonečným kráčaním po slnku - rovina, ale horko
• nádherné dedinky po ceste
• posledných 6 kilometrov cez les, do kopca ale s krásnymi výhľadmi
• dedina na kopci, iba jedna ulica

Ranná časť bola nekonečná, kráčali sme cez polia uprostred ničoho celkom dlho, dedinu sme nevideli ani zďaleka. Iba stĺpiky, ktoré nám ukazovali, aby sme pokračovali rovno. Moju kamarátku bolela noha, tak sme ten deň kráčali pomaly. Rozmýšľala som o možnosti, že by som toto musela šľapať celé sama ak by sa jej nedalo pokračovať. 

Začali sme kráčať cez veľmi pekné dedinky, pamätám si jednu s pôsobivým kamenným mostom, ulice ako zo stredovekého filmu. Domy boli tiež postavené z kameňov, kvetináče viseli z okien. A výborné raňajky v malom bare.

Neskôr sme sa rozhodli, že budeme kráčať pár kilometrov osamote. Ja som chcela vidieť ako rýchlo viem kráčať sama, ako sa budem cítiť unavená alebo osamelá. Na kamarátku som čakala v ďalšej dedine, sedela som v tieni kostola. Písala som denník. Bol to tak mierumilovný moment, bola som iba tam v prítomnosti.

V druhej polovici dňa sme stretli veľmi milý pár z Maďarska, s ktorým sme sa počas kráčania začali rozprávať. Rozprávať sa s cudzími ľuďmi bolo osviežujúce, prestali sme myslieť na problémy toho dňa. Zastavili sme sa najesť v reštaurácii, iba zopár kilometrov od našej cieľovej destinácie. 

Osamelosť

Moja kamarátka sa rozhodla, že v ten deň už nebude ďalej kráčať a do albergue išli taxíkom, spolu s párom, ktorý sme spoznali úplne prvý deň. Tiež mali zdravotné problémy. Nebolo to nič nezvyčajné, veľa ľudí malo bolesti alebo sa počas Camina poranilo.

Takže som posledných 6 kilometrov kráčala sama. A bolo to fajn, ale chýbala mi spoločnosť. Dúfala som, že moja kamarátka si dnes lepšie odpočinie a bude schopná pokračovať. Chcela som s ňou zdieľať veľkolepé výhľady, ktoré som videla po ceste a drobné komenty, ktoré sa mi z času na čas objavili v hlave. 

Namiesto toho som sa zamerala na seba. Bola som tam sama, stretla som iba zopár ľudí. Väčšina pútnikov bola už v dedine, ja som tam prichádzala neskôr, keďže sme celý deň kráčali pomaly. Zastavila som sa pri značke, na ktorej bolo napísané meno pútnika a deň smrti. Zomreli na tomto mieste, počas ich púte.

Či som sa bála? Sama a uprostred ničoho?

Nie, nebála. Uistila som sa, že som sa dobre najedla, mala som so sebou jedlo navyše a vodu a išla som podľa značiek. Ani som nevedela, koľko kilometrov mi ešte do dediny chýbalo. Jednoducho som vedela, že tam raz prídem. A prišla som.

Foncebadón je veľmi pekná dedinka uprostred ničoho. Jeden malý obchod s občerstvením a drobnosťami a niekoľko pohostinstiev. Moja kamarátka ma tam už čakala, rozprávali sme sa, oprali sme oblečenie, oddýchli sme si. V ten deň sme sa už nešli nikam prejsť.

Večere s pútnikmi boli vždy zaujímavé

Rozhodli sme sa, že sa najeme v našom albergue, kde sa k nám pripojili ďalší pútnici: dievča z Južnej Kórei, ktoré pracuje na výletnej lodi a plaví sa okolo sveta, žena z Nemecka, ktorá nevedela veľa po anglicky a tak nás iba počúvala a užívala si čas s nami, muž z Nemecka, ktorý poradil mojej kamarátke ako si zafixovať nohu s obväzom tak aby mohla ďalej pokračovať v kráčaní, a muž zo Španielska, ktorý Camino prešiel už 10 krát. A bolo to skvelé.

Reštaurácie a bary

• Albergue Hospedería San Blas in Santa Catalina de Somoza - prvé miesto, kde sme si sadli a dali sme si raňajky odkedy sme odišli z Astorgy. Skvelá káva, čerstvá španielska omeleta, pútnikov tam bolo veľa.
• La Candela - pekná reštaurácia na vrchole kopca, hneď vedľa cesty. Skvelé miesto na odpočinok a prípravu na posledných 6 kilometrov tejto časti.

Ubytovanie

Posada del Druida

Miesto, s malinkými izbami a pekným vnútorným dvorom na odpočinok. Reštaurácia a bar s výborným lacným jedlom. Nachádza sa na hlavnej ceste, dobre umiestnené oproti obchodíku. Výhľady z miesta, kde sme si vešali opraté prádlo boli neskutočné.

DEŇ 4

Foncebadón – Ponferrada

26,8 km (prešli sme 27,15 km)

7:09:43

Podľa mňa bol toto jeden z najnáročnejších dní Camina. A tiež jeden z najdlhších. Ale tak plný ľudí a prekvapení a udalostí, že vám čítanie zaberie celkom dosť času. Môžem vám sľúbiť, že príbeh dňa číslo 4 je skvelý!

Zaseknutí vo vnútri albergue

Vstávali sme skoro, pretože že chceli prejsť prvé 2 kilometre a pred východom slnka prísť na miesto, o ktorom nám povedali ostatní pútnici. Na vrchole kopca tam mal byť kríž a východ slnka by z toho miesta mal byť nádherný.

Pripravili sme sa a chceli sme odísť o 6 ráno, cez bočné dvere, ktoré viedli von z vnútorného dvora, keďže hlavné dvere vedúce cez recepciu boli na noc zamknuté. Tie železné, ťažké dvere sme ale neboli schopné otvoriť, mysleli sme si, že sme vnútri zamknuté. Po nejakom čase, kedy sme ich tlačili a ťahali sme to vzdali. O 6:50 sa chalani v našej izbe zobudili a ešte väčšou silou ich nakoniec otvorili, sme si uvedomili, že dvere boli iba zaseknuté a my sme potrebovali viac sily. Stihli sme to načas?

Cruz de Ferro

Kráčali sme rýchlo. Kontrolovali čas. Stihli sme to pred východom slnka. Žiadny výhľad tam nakoniec nebol, túto časť sme asi zle pochopili. Očakávali sme miesto na vrchole kopca s výhľadom, namiesto toho sme prišli na malú akoby lúku, obkolesonú lesom. 

Nevadí, bolo to napriek tomu stále magické, atmosféra tohto miesta bola ako žiadna iná. Slnko práve vychádzalo spoza vrcholkov stromov.

Malý kríž je postavený na vrchole vysokého dreveného stĺpa, ktorý stojí na kopci pokrytom kameňmi. Veľa kameňov je popísaných alebo pomaľovaných, sú tam rôzne fotky, náramky a iné amulety, ktoré tam ľudia nechali. Viaže sa k nemu príbeh. Ak existuje niečo z našej minulosti, čoho by sme sa chceli zbaviť, mali by sme počas Camina nosiť zo sebou malý kamienok. Potom by sme ho mali nechať tu, spolu s myšlienkou na to, čoho sa chceme zbaviť.

Mala som niečo, čo tam zanechala? Strach z budúcnosti. Rozmýšľala som o tom celé ráno a tiež keď sme kráčali ku krížu. Nechala som tam malý kamienok, spolu s myšlienkou, že minulé činy neovplyvňujú tie budúce. Cítila som sa silnejšia, menej som sa bála toho, čo sa stane po Camine, aký život ma čaká.

Miesto bolo plné pútnikov, nechávali tu kamene, modlili sa, sedeli a odpočívali. Jeden muž stojaci vedľa kríža plakal, hlasno a bez hanby, tak veľmi až to nám vháňalo slzy do očí. Toto bolo Camino. Kde necháš emócie plynúť, nezaujíma ťa čo si myslia ostatní. Jeden z pútnikov pustil z mobilu hudbu, chrámovú akoby z kostola. Ešte teraz mám zimomriavky, keď o tom píšem. Jeden z najsilnejších momentov. Vďačná.

Posledný templár

Zopár kilometrov od kríža sme prišli k ďalšiemu unikátnemu miestu - domovu posledného templára.

Na okraji malej dediny Manjarín, vyzeralo to ako dom človeka, ktorý bol všade. Alebo, ktorého navštívil celý svet? Miesto plné rôznych vecí, farebné a s veľa šípkami, ktoré ukazovali smer k Machu Picchu, do Mníchova a tak ďalej. A plné vlajok, pravdaže tá slovenská tam nesmela chýbať. Bola ale trochu dotrhaná, Slováci ak tadiaľ pôjdete, mohli by ste mu doniesť novú?

Toto miesto patrí mužovi, ktorý sám seba nazýva posledným templárom. Podľa tohto článku (preložila som link do slovenčiny cez Google Translate) mal víziu, že sa má presťahovať k trase Camina a pomáhať pútnikom nájsť cestu. Bolo to zaujímavé.

Pokračujeme

Vedeli sme, že ten deň bude výzvou. Za tento deň sme museli prejsť horu, prvú tretinu dňa sme kráčali do kopca a druhú tretinu dolu kopcom. Po stranách hory bolo veľa malých dedín, hneď v prvej dolu kopcom sme sa zastavili a najedli sme sa. Pravdaže sme tam stretli všetkých svojich známych pútnikov.

Prestávka na vychladnutie v Molinaseca

Pri schádzaní z hôr sme pod nami videli malé mesto Molinaseca. Zastavili sme sa pri prvej fontánke na pitnú vodu, ktorú sme našli, namočili sme si aj šiltovky, doplnili fľaše na vodu a zjedli gumenných medvedíkov. Potom sme prišli k rieke, kde sme videli zopár pútnikov, ktorých sme poznali, iba tam tak sedeli a odpočívali v tieni, chladili si nohy vo vode. Pridali sme sa, boli sme prehriate z hôr.

Posledné kilometre boli najhoršie

Ostatní sa rozhodli stráviť noc v Molinaseca. Závideli sme im! My sme mali pred sebou ešte 7 kilometrov chôdze, kráčali sme do ubytovne, ktorú sme mali rezervovanú v ďalšom meste. Tie kilometre boli ešte náročnejšie ako šľapanie do kopca ráno. Znova nahor miernym kopcom, potom nadol a znova nahor. V jednom momente sme boli už tak unavené, že sme nevedeli ako pokračovať. Siahla som po mojom pláne B. Počas Camina som nechcela počúvať hudbu, chcela som sa sústrediť na okolie a nie na hudbu. Ale toto bolo nevyhnutné. Môj playlist na Spotify, plný hudby z diskoték. Začali sme si spievať a kráčať hore kopcom rýchlejšie, len nech sme už tam.

Najlepší priatelia pútnikov

Na samom začiatku mesta, asi 2 kilometre od albergue sme videli značku ‘voda zadarmo’ a žltú šípku, ktorá ukazovala na jeden z domov. Bolo to pre pútnikov, ktorí boli pozvaní, aby si naplnili fľaše vodou zo súkromného zdroja v záhrade majiteľov domu. Ďalší nápis a šípka bola priamo na vodovodnej trubke. Boli sme očarené a šťastné z nečakaného gesta miestnych. Ale to nebolo všetko!

Zahliadli sme pohyb na terase, práve keď sme si napĺňali fľaše vodou. Pani, ktorá tam bývala vyšla von aby nás pozdravila. A priniesla nám vodové ovocné nanuky, najlepšia vec, ktorú sme si mohli priať počas takého horúceho dňa. Rozprávala po anglicky, spýtala sa nás ako nám ide Camino a povedala nám, že je veľkou fanúšičkou všetkých pútnikov. A tiež, že máme byť opatrné, veľa odpočívať a piť dostatok vody. Pretože 4 pútnici už počas toho roku na Camine zomreli. Preto ona takto víta pútnikov, dáva im vodu a sladkosti, stará sa o nich. Ďalšie zimomriavky.

Potrebovali sme ešte jednu prestávku, kilometer od albergue. V ten deň bolo neskutočné horko, tipovala by som že mohlo byť aj do 32 stupňov. Úplne vyčerpané sme prišli do izby a vyložili sme si nohy do 90-stupňového uhla, opreli sme si ich o stenu, chodidlami paralelne so stropom. A tak sme zostali.

Ale vedeli sme, že tak nemôžeme zostať dlho. Museli sme sa ísť poriadne najesť. V ten večer sme toho zjedli veľa. Mne sa energia ešte neskôr vrátila a išla som sa pozrieť do mesta, iba ja a môj foťák. Kamarátka išla naspäť do albergue. Ja som si pozrela pekné ulice, kostol a malý hrad, ktorý by som za normálneho dňa navštívila. Ale nie v teň deň. V ten deň som prišla naspäť do albergue, osprchovala som sa a spala som.

Bol to jeden z najvyčerpávajúcejších, ale aj najviac obohacujúcich dní Camina. Atmosféra pri kríži počas východu slnka, pohľad z vrcholu hory, pani s nanukmi. Úplne unikátne. A úplne ľudské.

Reštaurácie a bary

pekné miesto s dostatkom tieňa vonku na terase. Výborné miesto na sedenie a kývanie na ľudí, ktorí išli okolo, zastavili sa na kus reči predtým ako pokračovali v chôdzi. 

Ubytovanie

Albergue Guiana

Vyzeralo to všetko nablýskané a nové. V ten deň sme boli tak špinavé a spotené, že sa nám ani nezdalo vhodné, aby sme si sadli v hale dokiaľ sme čakali na recepčnú. Väčšina ostatných albergues boli jednoduché ubytovania, toto mi pripadalo skôr ako hotel. Raňajky boli zahrnuté v cene ubytovania, káva a jednoduché švédske stoly. 

Jediná vec, ktorú som tam nemala rada bol rebrík na poschodovej posteli. Nebol zložený z dvoch vertikálnych tyčiek a zopár horizontálnych, ale tu namiesto toho boli polkruhy. Bolelo to a šmýkalo sa to každý krát, keď som šla nahor. Netuším, kto toto vymyslel, ale bola to najhoršia poschodová posteľ, akú som dovtedy videla, dúfala som, že ho už ani nikde inde neuvidím. Videla som ho znova, v Malage, ale tam som spala na spodnej posteli.

Užitočné rady

Ubytovanie - zarezervovať vopred alebo skúsiť šťastie?

Máte 3 možnosti ako sa popasovať s časom po tom, ako dokráčate svoje denné kilometre a potrebujete si odpočinúť, oprať oblečenie a čo je najdôležitejšie - dobre sa vyspať.

1. Rezervujte si ubytovanie vopred

Ľudia, ktorí ma poznajú budú tipovať, že toto je možnosť, ktorú som si zvolila ja. A majú pravdu, mám rada istoty a plánovanie dopredu. V tom čase som po španielsky nevedela a toto za mňa vybavil človek, ktorý túto istú trasu kráčal rok predtým. Volal do všetkých albergue, v ktorých prespal a rezervoval v nich 2 postele pre mňa a pre moju kamarátku, podľa plánu kráčania, ktorý sme si určili. Ale aj pri tomto vznikali 3 druhy situácií:

• rezervované a potvrdené: to hovorí samé za seba. Volalo sa priamo do albergue alebo sa rezervovalo cez booking.com alebo hostelworld.com.
• rezervované, ale potrebovali aby sme deň predtým zavolali a potvrdili, že prídeme: do svojho zápisníka som si zapísala poznámky kde a kedy máme volať. Vo väčšine z nich rozprávali po anglicky, takže som to vedela ľahko vyriešiť.
• bez možnosti rezervácie: kto prvý príde, ten má prvý posteľ. Bola to tak trochu výzva dňa, ale na všetky miesta sme prišli ešte v čase, keď mali voľné postele. Takýchto miest sme mali zo svojich 14 ubytovaní v našom pláne iba 2 a obe za tie preteky stáli

2. Nerezervujte si ubytovanie a nájdite si posteľ až na mieste

Toto závisí na sezóne a neznie to vôbec zle. Dáva vám to slobodu aby ste si odpočinuli, keď sa cítite príliš unavení aby ste pokračovali v kráčaní, alebo naopak aby ste v niektorí deň prešli viac kilometrov ako ste pôvodne plánovali. Môžete sa dohodnúť s kamarátmi, ktorých spoznáte po ceste a zostať na ubytovaní spolu. Môžete sa prejsť po meste a nájsť to najčarovnejšie, najšpeciálnejšie. Takých sme videli po ceste veľa.

Pamätám si najmä jedno. Prišli sme do mesta, kde sme rezervovali albergue, nechali sme si tam batohy a išli sme si pozrieť mesto a najesť sa. Stretli sme pútnika, ktorého sme poznali a pýtali sme sa ho, kde zostáva na noc, vedeli sme, že on si ubytovania vopred nerezervoval. Ukázal na nádherný stredoveký kláštor.

Aj keď toto rozhodnutie ho neskôr dobehlo. Rozprávali sme sa s ním o niekoľko dní neskôr, bližšie k Santiagu de Compostela, tam kde sa na Camino pridávalo viac a viac ľudí. Nevedel nájsť žiadnu voľnú posteľ v meste, v ktorom chcel, takže musel kráčať do ďalšieho, vyčerpaný. 

3. Stanovanie alebo spanie vonku

Raz som raňajkovala s chlapíkom, ktorý spával obyčajne v albergues tak ako väčšina z nás a rozhodol sa prespať jednu noc pod hviezdami. Iba pokračoval v kráčaní ďalej za mesto, v ktorom ten deň skončil svoju etapu, našiel miesto, ktoré bolo dostatočne ďaleko od ciest a civilizácie a spal vo svojom spacáku na lúke. Povedal, že to bolo super, ale najmä kvôli tomu, že počasie bolo fajn. Jediná vec, ktorá mu vadila bola ranná rosa, nepríjemná keď nemal stan, ktorý by ho pred ňou chránil. Nie je to tak zlý nápad, len tak stráviť noc trochu odlišným spôsobom. Povedal, že si to užil, ale nevyspal sa tak dobre ako v posteli.

Je to jeden spôsob, ako získať unikátny zážitok z Camina a byť tak voľný ako vták. Ale! Počasie musí byť perfektné, také aby ste sa netriasli v noci od zimy namiesto toho aby ste spali. Musíte so sebou nosiť stan. A čo je hlavné - je prísne zakázané kempovať v Španielsku len tak kdekoľvek chcete. Ak vás pristihnú, môžu vám dať pokutu až do €800. Takže si musíte nájsť kempovacie miesto na to určené. A tých som po ceste až tak veľa nevidela.

Čo nasleduje?

Toto bola teda jazda, čo poviete? Čo ak vám teraz oznámim, že toho je ešte viac? Viac nepredvídateľných sitácií a príjemných ľudí. Viac nádherných výhľadov, viac ľudí v jednej izbe, viac ako by som si vôbec vedela predstaviť, že je možné. To je Camino. Všetko je možné, stačí iba uveriť. Dni 5 – 6 boli super!

Sledujte ma na Instagrame a uvidíte viac fotiek z týchto pár nádherných dní!