Zažite Camino: časť 4 - smradľavý deň, ale už sme v polovici!

Prvé 2 dni v inom kraji, v regióne Galícia. Nepredvídateľné počasie? Splnené. Nádherná príroda? Splnená. Poďme kráčať!

DEŇ 7

O Cebreiro – Triacastela

20,8 km (kráčali sme 20,97 km)

4:47:06

Zobúdzanie sa s ďalšími 89 ľuďmi bolo bizardné. Ľudia sa na mieste prezliekali, balili, kúpeľne boli tiež plné. Obúvanie si topánok vyzeralo ako skupinový rituál. Jediná vec, ktorá nám kazila naše nadšenie z nového dňa bola šou, ktorá sa diala vonku, ktorú sme mohli vidieť z miesta, na ktorom sme sa pripravovali. Blesky, jeden za druhým…

Kráčanie po vrchole hôr počas búrky

Začali sme diskutovať, či vôbec ideme von a začneme kráčať, keďže sme boli na najvyššom bode hôr a v lesoch. Ostatní pútnici mali tiež obavy, ale rozhodli sme sa. Ideme. Búrka vyzerala byť ešte veľmi ďaleko, počuli sme hromy, ale neboli veľmi hlasné. Budeme kráčať rýchlejšie a dúfať, že sa dostaneme do dediny pod horami čo najskôr. 

Les osvetlený bleskami

Začali sme kráčať pred východom slnka, dedinu sme nechali za sebou a kráčali sme cez les vedľa cesty, s čelovkami. Občas sme videli blesk, ktorý nám pomohol lepšie vidieť okolie. V tom momente by som bola radšej, keby sme takú pomoc nemali. Pokračovali sme. 

Prišli sme na miesto s vysokou sochou pútnika, jeho póza vyjadrovala, že kráča proti silnému vetru. Socha bola postavená na tom správnom mieste, vietor tam fúkal a my sme pravdepodobne vyzerali veľmi podobne ako tá socha. 

Dážď

Vyzeralo to, že búrka sa nepribližuje. Bleskov sme videli čoraz menej, ale bolo chladno a veterno. Ja som fotila sochu zatiaľ čo moja kamarátka začala z jej batoha vyberať pršiplášť. “Za chvíľu bude pršať,” povedala. “Nie, odchádza to, dážď sem nepríde.” Odpovedala som. Ona si obliekla pršiplášť. Pokračovali sme v kráčaní. 

Počas ďalšej minúty som na rukách a na tvári zacítila prvé kvapky dažďa. Stále som kráčala, vôbec ma to neznepokojovalo. 

Ona prevzala velenie, zastavila ma a začala z môjho batohu ťahať pršiplášť a zakrývať môj batoh nepremokavým obalom. Liať ako z krhly začalo v priebehu niekoľkých sekúnd. Mala som šťastie, že tam bola, inak by boli všetky moje veci vrátanie mňa úplne premočené. Jej úškrn, ktorý potvrdzoval “Ja som ti to hovorila!” bol na popukanie. 

Prečo ľudia nenosia na Camino pršiplášte?

Kráčali sme, v daždi a v zime a vo vetre. Ale boli sme chránené a bolo nám teplo, boli sme pripravené na nepredvídateľné počasie Galície. To ale nemôžem povedať o všetkých pútnikoch. Prešli sme okolo páru, ktorý stál pod veľkým stromom, čakal na to dokiaľ najväčší dážď prejde. Veľa šťastia. Toto mohlo trvať docela dlho. Ale netrvalo, po pár minútach prestalo pršať a my sme sa zastavili v reštaurácii aby sme si usušili pršiplášte a najedli sme sa. A pokračovali sme z hôr smerom nadol.

Najsmradľavejšia časť Camina

Toto je poznámka v mojom zápisníku - najsmradľavejší deň. Kravy boli nielen na poliach pri cestách, po ktorých sme kráčali, ale aj za plotmi pri domoch popri ceste. Išli sme cez malé dediny, stretli sme obyvateľov, ktorý presúvali svoje stáda kráv z jedného bodu do druhého. Kravy nechávali za sebou obrovské kopy výkalov uprostred cesty. Nikto ich nečistil, to sa vyčistí samé počas ďalšieho dažďa. Zmiešané s mokrou cestou, takže sme cez to páchnúce bahno skákali ako v hre Crash Bandicoot. Doslova. 

Menej jedla, menej vody

Rozdiely medzi týmito dvoma regiónmi sme videli takmer okamžite. V regióne León y Castilla, cez ktorý sme kráčali počas prvých 6 dní sme prešli veľa dedinami s veľkým množstvom barov, reštaurácií a fontánok s pitnou vodou pre pútnikov. V Galícii boli dediny menšie a vo veľa z nich nebolo vôbec nič pre pútnikov. Ani len malý obchod na nákup občerstvenia. Bolo to trochu nepohodlné, museli sme nakladať s vodou a jedlom čo sme mali opatrnejšie.

Babička, ktorá ponúka palacinky

Na druhú stranu sme tu narazili na niečo, čo sme nevideli nikde predtým. Na konci jednej z dedín stál veľký rodinný dom s farmou. Stará, malá, šedivá pani stála priamo pred ním a v ruke mala tanier s čerstvo uvarenými palacinkami. Rozprávala iba po španielsky, ponúkala ich pútnikom, ktorý tadiaľ prechádzali. Vypýtali sme si 2 palacinky, posypala ich práškovým cukrom. Moja kamarátka jej dala 1 euro. Nie, ona chcela 2 eurá. S radosťou sme jej ich dali, palacinky boli ešte teplé z panvice.

V polovici cesty

Zastavili sme sa aby sme sa odfotili na mieste, kde stál stĺpik oznamujúci, že do Santiago de Compostela zostáva menej ako 150 kilometrov. 149,482 kilometrov a sme tam!

Prichádzame do cieľa dňa

Deň bol fajn, už nebolo tak teplo. Prišli sme do nášho albergue, krásneho veľmi starého niekoľkoposchodového domu. Boli sme tam prvé! Batohy sme si odložili v izbe a rozhodli sme sa, že si v ten deň dáme prať oblečenie do pračky. Boli sme presne v polovici a cítili sme, že naše veci by mali byť poriadne opraté aspoň raz, nielen tak v rukách. Majiteľ albergue nám s radosťou pomohol.

Jedlo je o niečom inom

Odišli sme nájsť nejaké miesto na jedenie. Reštaurácia na hlavnej ulici s veľkou terasou vyzerala super, videli sme tam veľa ďalších pútnikov. Objednali sme si zopár jedál na zdieľanie, začali sme jesť a práve vtedy začalo znova pršať. Najskôr to vyzeralo, že z toho bude iba zopár kvapiek, takže sme proste jedli ďalej. Priority. Po chvíli sme sa presunuli k stolu, ktorý bol nadkrytý strechou a sledovali, ako začalo znova liať ako z krhly. Prvý deň v Galicii. No čo už.

Poobedný odpočinok

Po jedle sme sa vrátili do albergue a zavesili sme si oblečenie na šnúry, ktoré boli rozumne umiestnené pod strechou uprostred terasy. Bola som vyčerpaná, najmä po včerajšej etape a išla som si zdriemnuť. Mobil som nechala kamarátke aby si mohla poslať fotografie z predchádzajúceho dňa.

Zobudila som sa, stále som bola slabá a znova hladná. Počas toho ako som spala sa môj mobil uzamkol takže kamarátka si fotky neposlala. Namiesto toho mi nafotila zopár selfie (fotiek samej seba) a uložila mi ich do galérie - na to aby mohla fotiť mobil nemusí byť odomknutý. Šikovné dievča.

Keď je byť milým nevhodné

Išla som skontrolovať naše veci a stretla som majiteľa albergue. “Dal som vaše veci do sušičky, ešte jeden pútnik si ich tam dával tiež ale nemal ich dosť na naplnenie sušičky, tak ma napadlo, že by ste si radi vysušili to svoje.” Zamrzla som. Mala som 2 športové tričká, obe boli pre mňa vzácne - jedno od kamarátky s personalizovanou potlačou, druhé z môjho pol maratónu, ktorý som zabehla v ten rok. Ani jedno z nich nemohlo ísť do sušičky, keďže sa potlač na nich mohla zničiť. Povedala som mu nech zastaví sušičku a naše oblečenie hneď vybrala.

Toto by sa nikde inde nestalo. Ľudia na Camine sú tak milí, snažia sa pomôcť a naplniť naše potreby aj keď ich o to nepožiadame. Bolo to dobre premyslené, snažil sa nám pomôcť. Tričká prežili. Ale už sme ich nikdy v albergue v práčke neprali.

Mozog má dovolenku

Pre mňa bol tento deň najťažším. Oči sa mi stále zatvárali. Ale bola som znova hladná, išli sme si kúpiť jedlo do obchodu. Šaláty v konzerve, drobnosti a kúpila som si aj nudle a zopár pív. 

Na tie nezdravé nudle som sa vážne tešila, tie, ktoré v kelímku zalejete horúcou vodou a máte ich hotové za pár minút. Prišla som do kuchyne a zistila som, že tam nie je rýchlovarná kanvica aby som si uvarila vodu. Naliala som vodu do hrnčeka a dala ju zohriať do mikrovlnky. Potom som tú teplú, nie vriacu vodu, naliala do kelímka s nudlami. A čakala na zázraky. Nedosiahla som výsledok, aký som chcela, nudle nezmäkli. Vyhodila som to do koša a išla naspäť za kamarátkou, dopiť pivo. 

Môj mozog nespracoval, že tam bol hrniec a varič. Nalej vodu do hrnca, uvar ju, nalej do kelímka s nudlami. Tieto jednoduché pokyny boli v ten deň mimo môjho dosahu. 

Išli sme spať skoro.

Ubytovanie

Albergue Aitzenea

Skvelá poloha, nie na hlavnej ceste ale veľmi blízko nej. Vďaka tomu sme sedeli pred vchodom, užívali sme si pohodu miesta bez pútnikov, ktorí by tu chodili hore dolu. Bol to veľmi starý dom, vo vstupnej miestnosti bol obrovský drevený stôl a zopár vecí, ktoré vyzerali ako relikvie. A tiež knihy o cestovaní.

Reštaurácie a bary

• Albergue del Puerto blízko dediny Padornelo - uprostred ničoho, na vrchu kopca, toto bola prvá reštaurácia/bar, na ktorý sme narazili. Malinký, vonku bolo iba zopár stolov. Jedlo bolo dobré, káva tiež, pekné miesto na prestávku.
• Mesón Betularia v Viduedo - tu sme sa zastavili iba na nápoj. Poloha super, na začiatku dediny, hneď vedľa cesty, s peknou terasou. Stretli sme tu veľa známych.
• Parrillada Xacobeo Restaurante v Triacastela - reštaurácia, v ktorej sme mali obed po tom ako sme prišli do albergue. Jedlo bolo vážne výborné!

DAY 8

Triacastela – Sarria

18,4 km (kráčali sme 18 km)

4:02:47

Nenáročný deň. Konečne. 

Vlci a medvede

Začali sme kráčať v úplnej tme, východ slnka bol ešte ďaleko. Prvá časť cesty bola cez lesy. Niekto nám povedal, že tam žijú vlci a medvede. Takže sme sa stále rozprávali, robili sme hluk, pre istotu. Veľa pútnikov tam o tej hodine veru nebolo.

Stretnutie starých známych

Z ničoho nič sme začuli známe hlasy. Pár z Maďarska. Zvítali sme sa ako starí priatelia, akoby sme poznali jeden druhého roky. Bolo skvelé opäť ich stretnutnúť, boli to tak zlatí ľudia. Chvíľu sme spolu kráčali, spolu sme fotili fotky, fotili sme sa aj spolu. Neskôr sa k nám pridali aj na raňajky, na takom krásnom mieste. 

Raňajky v raji

Na kopci uprostred ničoho stál malý domček. Bolo krátko po východe slnka, miesto bolo prázdne, čokoládové pečivo bolo stále mäkké a teplé, káva nikdy nechutila tak dobre. S tým výhľadom, s priateľmi, užívali sme si posledné pokojné raňajky Camina.

Pretože sme vedeli, že Sarria je ten bod, z ktorého sa začína posledná časť Camina a stovky ľudí začínajú kráčať práve odtiaľ. Prečo? O tom ste si mohli prečítať v mojom predchádzajúcom článku.

Turisti

Bol to pekný deň. 4 hodiny chôdze nám pripadali ako nič. Do Sarrie sme prišli pred poludním.

Prvá vec, ktorú sme videli, keď sme prichádzali do mesta boli somáre. Somáre! Viedli ich ľudia, ktorí boli všetci oblečení v rovnakých tričkách so symbolmi Camino. Niektorí si na nich viezli svoju batožinu, niektorí sa viezli na nich. Toto bolo Camino pre turistov - agentúry ho organizovali pre skupiny ľudí. Nepáčilo sa nám to.

Rodina pútnikov

Ani sme do albergue nešli, vedeli sme že aj tak ešte nebude pripravené. Zakotvili sme v bare, objednali sme si pivo a tapas s jamón iberico - typ španielskej šunky, druhá najlepšia vec, ktorú môžete počas Camina jesť. Prvá je pravdaže španielska omeleta. 

Hádajte, kto sa objavil o 20 minút neskôr? Naši priatelia z Maďarska. A potom ešte ďalší muž, ktorého tak radi videli. Hovorili, že s ním kráčali úplne prvé dni Camina, asi pred 2 týždňami, ale odvtedy ho nevideli. Bolo to tak nádherné. Aj on sa zdravil s veľa ďalšími pútnikmi, ktorí prechádzali okolo.

My sme zakývali Johnovi, chalanovi, ktorého sme stretli v druhý deň. On ešte pokračoval, unavený z tepla, ale stále s jeho obrovským úsmevom. Nechcel zostať na noc v Sarrii tak kráčal ešte ďalej do ďalšieho mesta.

Poobedie na relax

Išli sme do veľkého supermarketu, kúpili sme si veľa jedla a poobede sme iba oddychovali. Veľa sme jedli, volali sme s rodinami, písali denníky, triedili fotky. A spali. Neboli sme si isté, čo nás v ďalších dňoch čaká.

Ubytovanie

Albergue Obradoiro

Veľká izba s veľa poschodovými posteľami, ktoré boli oddeľené plachtami visiacimi zo stropu, čo tomu dodalo trochu súkromia. Pekná terasa s piknikovými stolmi na odpočinok. Zdieľaná dobre vybavená kuchyňa. Obchod so suvenírmi vo vstupnej hale. A vtip s mapou, ktorá hovorila, že Kanárske ostrovy patria Portugalsku. Jasné.

Reštaurácie a bary

• Bar casa do franco medzi dedinami Forteancuda and Furela - uprostred ničoho, s nádherným výhľadom a dobrou obsluhou. Čerstvé raňajky. Unikátne dekorácie - črepníky boli “oblečené” v oblečení, kvety boli zasadené v topánkach a čižmách, uprostred toho poľa to vyzeralo perfektne.
• Restaurante O Tapas v Sarrii - tapas a čapované pivo, čo viac potrebujete?

Niečo navyše

Čo jesť a piť počas Camino Francés

Jedlo

• Tortilla de patata - španielska omeleta zo zemiakov, vajec a mlieka. Môžu tam byť pridané aj iné ingrediencie ako napríklad cibuľa, šunka a syr. Najlepšia je s cibuľou, perfektná kedykoľvek počas dňa. Vždy ju ráno varia čerstvú, takže voľba raňajok je jasná! 
• Jamón ibérico - španielska šunka, ktorá vám ukradne srdce aj dušu. Je veľmi tenká, zvyčajne nemá veľa tuku.
• Galician pulpo - chobotnica na galícijský štýl je veľmi unikátna a najlepšie chutí v Galícii. Samozrejme. Chápadlá chobotnice sa uvaria, nakrájajú na malé kúsky a posypú korením. Podáva sa so zemiakmi alebo chlebom. Najlepšiu reštauráciu, ktorá servírovala chobotnicu sme našli na 11. deň!
• Bread and pastry - chlieb v Španielsku je výborný! A pečivo, najmä plnené čokoládou je perfektné k rannej káve.

Nápoje

• Aquarius - nápoj, ktorý nás zachraňoval každý jeden deň. Začali sme s malými plechovkami a skončili s veľkými fľašami. Je nealkoholický, nesýtený a sladký - pomarančová alebo citrónová príchuť. Ako športový nápoj vám dodá cukor aj minerály, ktoré strácate, keď sa potíte. Super.
• Vino de Verano - červené víno s pomarančom alebo citrónom a ľadom. Perfektné počas leta.
• Any sugary drinks - nehrajme sa hru na “nápoje bez cukru” počas Camina. Budete potrebovať veľa cukru aby ste mali energiu kráčať, budete vyčerpaní a možno so sebou nebudete mať dostatok sladkostí. Nápoje s cukrom sa zídu. Verte mi.

A čo ďalej?

Ľudia. Ľudia sú všade. Menej zaľudnená časť Camina skončila, teraz začína tá turistická. A rodiny. A skupiny, ktoré si budú nahlas púšťať hudbu. No, čo už? Poďme kráčať.

Východy a západy slnka sú stále nádherné, dedinky malebné a nadšenie rastie každým kilometrom, ktorým sa blížíme ku Santiagu. Prečítajte si o tom všetkom v ďalšej časti nášho Camina!