Zažite Camino: časť 5 - pútnici a davy ľudí

Nasledujúce dva dni vyzerajú, že majú príbehy o trochu kratšie ako tie predtým. Musím priznať, že boli trochu nudné, po tých všetkých zážitkoch a prekvapeniach a veciach, čo sa udiali predtým. Ale nuda nie je vždy zlá vec. Mali sme čas si odpočinúť a jesť. Pripraviť sa na posledný úsek. V každom prípade dúfam, že si užijete aj menej vzrušujúcu časť!

DEŇ 9

Sarria – Portomarín 

22,2 km (kráčali sme 21,43 km)

4:48:23

Ľudia, ľudia sú všade

Rozdiel medzi prvými 8 dňami našej cesty a týmto bol neuveriteľný. Ale nie v dobrom. Cesty a chodníky boli preplnené, vyzeralo to, akoby sa tam niekde konal festival alebo niečo podobné. Vedeli sme, že to bude iné, ale chýbali nám tie staré dobré časy, keď sme hodiny nikoho nevideli.

Všimli sme si aj rozdiel v typoch ľudí, ktorí kráčali. Niečo vyše 100 kilometrov nebola tak dlhá vzdialenosť, ľudia mali menšie batohy, alebo aj žiadne. Rozhodli sa využiť službu, ktorá ich batožinu vyzdvihla v albergue a preniesla ju do ďalšej dediny, kde zostávali nasledujúcu noc. Bol to perfektný nápad na biznis! Používalo ho veľa ľudí, niektorí preto, že im ich stav nedovoľoval niesť všetky ich veci na chrbte, niektorí pretože si svoje veci niesť nechceli. 

Ich topánky boli stále čisté. Niektorí sa obliekli tak aby zahviezdili - počas dňa sa fotili, oblečené v športových podprsenkách a mini kraťaskoch, niektoré boli dokonca dokonalo nalíčené. Tie by mali na pleciach jazvy ak by mali tie 9-kilogramové batohy niesť celé hodiny. Volali sme ich turistami. 

Priznávam, aj oni si to odkráčali. K tomuto žiadna skratka neexistuje. Ale oni pravdepodobne nepadli mŕtve do postele takmer každý večer.

Reštaurácie a suvenír

Začali sme kráčať ako vždy skoro ráno. Po pár kilometroch som cítila, že sa mi chce tak veľmi močiť, že som sa začala pozerať po miestach vedľa cesty, stačil by mi akýkoľvek krík. Toto dni predtým nebol vôbec problém, keď okolo neboli takmer žiadni ľudia, mohla som ísť kdekoľvek. Ale teraz tu kráčali davy ľudí! V tom bol trošku háčik. Keď sme konečne zbadali reštauráciu na kopci, ja som ten briežok takmer vybehla. Rada na toalety. To bolo tiež nové. A miesto bolo plné ľudí. Všetko to dopadlo dobre, stihla som to, spotená. 

Ráno s hmlou a jedálny lístok v angličtine

Ráno bolo trochu hmlisté, čo vytvorilo krásny efekt pre fotky, ktoré som fotila počas východu slnka. Na poli sa držala hmla nízko, so stromami za ňou. Tak nádherné miesto, jednoduché, ale stále nádherné. Stále som sa zastavovala a fotila som, moja kamarátka pokračovala v chôdzi. Potom som ju nevedela nájsť, tak veľa ľudí bolo v to ráno úplne všade. Začala som sa rozprávať s ďalším pútnikom o fotografiách, fotoaparátoch. Pekná prechádzka.

Najesť sme sa zastavili ešte na jednom mieste. Rada k pokladni, kde sa objednávalo jedlo bola šialená. Bol tam jedálny lístok! Niečo, na čo sme neboli zvyknuté. A bol aj v angličtine. Bolo tam tak veľa stolov, vo vnútri aj vonku a stále ich nebolo dosť pre všetkých. 

100 kilometrov do cieľa

Vedeli sme, že v ten prekročíme bod, kedy to bude do Santiago de Compostela už “iba” 100 kilometrov. Presne na tom mieste bol stĺpik, ktorý ho označoval. Fotilo sa tam veľa pútnikov, najmä tí, ktorí už nejakých tých sto kilometrov v nohách mali. Tiež sme si tam urobili niekoľko fotiek.

Portomarín

Ľudia boli všade okolo nás aj keď sme prichádzali do Portomarín. Prešli sme cez dlhý most, ktorý bol postavený nad niečim, čo bývalo kedysi širokou riekou. Prichádzajúc do mesta sme museli prekonať ešte jednu prekážku - vchod do mesta bol na vrchole veľkého schodiska. Super efekt! Nie tak super po tom koľko kilometrov sme v ten deň už prešli. Schody boli strmé. Urobili sme si z toho miesta trochu srandy a začali sme kráčať po štyroch, pomáhali sme si rukami. Do popukania!

Plánovali sme, že sa pôjdeme okúpať do rieky, ale nebola v nej takmer žiadna voda. Fotku ako to tam vyzeralo predtým sme videli v bare v našom albergue, bolo to neporovnateľné s aktuálnym stavom.

V Portomaríne je tiež verejné kúpalisko, takže ak by sa Vám toto počas Camina stalo, môžete ho použiť ako plán B. Ja som nechcela ísť, pretože moje koleno bolo stále v zlom stave. Koža sa snažila zahojiť, ale trvalo jej to dlhšie ako obyčajne, keď som minimálne pol dňa vždy kráčala a potila sa.

Najedli sme sa a išli sme sa prejsť do mesta. Bolo malé, peknunké, s výrazným kostolom v jeho strede. Dali sme si zmrzlinu a odpočívali sme. Ďalší deň za nami.

Reštaurácie a bary

Pensión – Albergue Casa Barbadelo - hodinu peši zo Sarrie. Na pozemku je niekoľko budov postavených na malom kopci. Reštaurácia predáva aj suveníry, bolo to plné dáždnikov a kľúčeniek, magnetiek a ďalších vecí, všetky so symbolmi Camina.

Ubytovanie

Casa Cruz - dobrá lokalita, umiestnené nad reštauráciou/barom. Bolo tam trochu hlučno na to, aby sme si dali poobednú siestu a tiež večer, ale neskôr sa to ukľudnilo.

DEŇ 10

Portomarín – Palas del Rei

24,8 km (kráčali sme 25,39 km)

5:42:53

Najnudnejší deň?

Tento deň mám v hlave zafixovaný ako najnudnejší deň Camina. V ten deň sa nič nestalo. Žiadne prekvapenia, okrem zopár nových otlakov, nič vzrušujúce, kráčali sme. A potom sme kráčali ešte trochu viac. 

Bolo horko, ale na to sme už boli zvyknuté. 

Všetci sa tam nezmestíme

Keď sme prišli do albergue, videli sme desiatky batohov na chodbe, čerstvá dodávka pre pútnikov, ktorý použili túto službu namiesto toho aby ich niesli na chrbte. Stretli sme aj zopár známych tvárí, ktoré sme predtým videli na Camine. Proces ubytovania bol dlhý, dlhší ako obyčajne, keďže toto miesto bolo rušnejšie. Všade to bolo rušnejšie. Boli sme unavené, dali sme si dole batohy a pripojili sa do rady. 

Tí, ktorí si postele rezervovali vopred mali svoje meno na zozname. Toto bolo jedno z albergue, kam sme museli deň vopred zavolať a potvrdiť, že prídeme. Volali sme. Dostali sme miesto na spanie. Ale bolo tam veľa ľudí, ktorí iba čakali, či tam zostanú nejaké neobsadené postele po tom, ako všetci prídu. Toto nebolo Camino, na aké sme boli zvyknuté.

Palas del Rei

Mesto bolo malé ale pekné. Išli sme sa pozrieť na kostol, ktorý bol zvyčajne najkrajším miestom v meste. O tie sa špeciálne starali, keďže boli súčasťou Camina. Stála vedľa neho palma. Trochu bizardné, ale fajn.

Toto bol jeden z tých dní, kedy sme išli iba do potravín, najedli sme sa a išli sme spať. Únava posledných dní bola zreteľná.

Reštaurácie a bary

Restaurante Ligonde - jedno z tých miest uprosted ničoho, uprostred prírody. Zopár kilometrov za dedinou Ligonde.  

Ubytovanie

Albergue Meson de Benito - neďaleko cetnra mesta, väčšie albergue s reštauráciou a barom. Denné menu pre pútnikov bolo skvelé, podávali ho s fľašou vína. Vypili sme ho a išli sme si pospať. Viete si predstaviť, ako silné sa zdalo keď sme boli tak veľmi unavené? Páčilo sa mi to.

Niečo navyše – Realita

Bolesť

Toto sa bez bolesti nezaobíde. Ak vám niekto povie niečo iné, tak buď kráčal(a) s kabelkou, alebo je olympijský atlét. Ja som zabehla pol maratón pár týždňov pred Caminom a aj mňa boleli nohy, alebo som cítila, že boli ťažké každý jeden deň. 

Avšak aj tu boli momenty, kedy som mala viac šťastia a momenty kedy menej.

Šťastie: Moje otlaky boli znesiteľné. Prvých 7 dní som nemala žiadne a tie čo som mala neskôr boli malé. Cítila som ich, ale naučila som sa ich ignorovať. Stretli sme dievča, ktoré malo otlak cez pol chodidla, nevedela som, že je také niečo vôbec možné!

Nešťastie: Na konci prvého dňa som spadla. Potkla som sa na šnúrke a spolu s batohom, ktorý vážil 9 kilogramov a fotoaparátom v ruke som padla na zem. Na špinu a kamienky. Pristála som na kolene a dlani. Nezlomila som si žiadne kosti a fotoaparát to tiež prežil. Dobre. Ale bola tam krva, nie veľa, ale mala som poškodenú a poudieranú kožu a tkanivá pod ňou. To už tak dobré nebolo. Bolo to Camino, predsa by som sa nevzdala po prvých 23 kiloemtroch, len preto, že som nešikovná. Rany som si čistila každé ráno, poobede po kráčaní a večer. To bola tá najhoršia bolesť. Tá dezinfekcia. Bolesť počas dňa bola znesiteľná, snažila som sa zranenú ruku nepoužívať a nezohýbať koleno. Tento moment mi pripomínajú jazvy, ktoré mi zostali.

Celý príbeh o tomto nájdete v úplne prvej časti Zažite Camino.

Pot a špina

A nielen vaša. Všetci okolo vás sa potia ako šialení, najmä v letných mesiacoch. Ale vyzerá to tak, že to niekoho nezaujíma, nikto na vás neukazuje a nehovorí vám, že páchnete. Pretože všetci sú na tom rovnako. Prídete do albergue a prvá vec, ktorú urobíte je, že si vyzujete topánky. Tie sa nechávajú na miestach na to určených, pravdaže nie v spálňach. Ale aj tak, prídete k svojej posteli v spotených ponožkách a tričku a kraťasoch, najskôr si pripravíte posteľ, vybalíte sa a potom sa idete osprchovať. A všetci ľudia, s ktorými zdieľate izbu urobia to isté. Takže si predstavte ten pach. Znova. Nikoho to nezaujíma. Je to súčasť tohto zážitku. 

Špinu máte na topánkach, ponožkách, nohách. S tými topánky nič neurobíte, špina je iba zvonka. Nohy, tie si umyjete v sprche. A ponožky? Po Camine som ich vyhodila do koša. To už nevyperiete.

Pranie oblečenia

V každom albergue sú práčky, ale musíte za ne platiť navyše. My sme nechceli, nebolo to tak nevyhnutné, väčšina z nás si prala veci v rukách. A vešala si ich aby uschli. Počas nášho Camina bolo počasie tak teplé, že nám oblečenie vždy do ďalšieho rána uschlo, okrem posledného poobedia keď sme vedeli, že počasie sa zhorší a slnko nám nepomôže. Veľa pútnikov kráčalo s ich oblečením zaveseným cez batohy, aby ho nebalili mokré.

Ja s kamarátkou sme si prali oblečenie každý druhý deň. Dohodli sme sa a kamarátka oprala moje aj jej oblečenie v prvý deň (keďže ja som bola zranená), ja som všetko oprala o dva dni neskôr a tak ďalej. Takže som prala v podstate iba každý štvrtý deň. To bola dobrá dohoda. Práčku sme použili iba raz, uprostred našej cesty, aby sme oblečenie oprali poriadne aspoň raz. Ale aj to sa nezaobišlo bez komplikácií. Tu sa o tom dočítate.

Spoločné spálne, spoločné kúpeľne

Nemáte sa kam schovať, v albergues nie je miesto, kde by ste mohli byť sami. Spálne majú od 2 do 45 poschodových postelí v jednej izbe. Najväčšia spálňa, v ktorej sme spali mala 90 miesta pre pútnikov, postele boli očíslované a každý pútnik dostal číslo po tom ako sa ubytoval. Spali sme v izbe, kde sme boli iba my dve a ďalší človek. Priemerne bolo okolo nás asi 10 spiacich cudzincov. Záležalo na mieste. 

Kúpeľne boli tiež rozličné. Väčšinou boli rozdelené na ženské a mužské. Toalety boli vždy súkromné. Sprchy boli zväčša klasické, také aké poznáme z hostelov, ale bolo tam aj zopár špeciálnych.

V prvom albergue mali iba jednu sprchu v ženskej kúpeľni a dvere boli docela nízko. Ja som vysoká, takže súkromia som veľa nemala. Jedno z albergues malo sprchy predelené sklenenou stenou, ktorá bola napoly priehľadná, takže ste mohli vidieť siluetu osoby, ktorá sa sprchovala vedľa vás. A v jednom nebolo súkromie žiadne, sprchy boli predelené stenou na stranách, ale nič zpredu. Takže buďte pripravení, že budete mať oveľa menej súkromia, než na aké ste zvyknutí. 

Dá sa to aj v luxusnom štýle?

Sú ľudia, ktorí by mohli povedať, že ich zážitok z Camina bol iný. Kráčali bez ich vecí, tí ktorí použili službu, ktorá ich batožinu odniesla z jednej dediny do druhej. Ľudia, ktorí zostali v pohodlných jednolôžkových alebo dvojlôžkových izbách v hoteloch, bez toho aby ich museli zdieľať s cudzincami. Kráčali iba poslednú časť zo Sarrie a užili si ‘normálnu’ prechádzku 5 dní po sebe. Možno nezažili žiadnu bolesť alebo im nebolo nepohodlne. To ma teší! 

Pre mňa je skutočný zážitok z Camina práve o všetkých týchto pocitoch, o tom ako sa dostať zo zóny komfortu. O zdieľaní s ostatnými, v tých veľkých spálňach a na pekných terasách v albergues, o rozprávaní sa o živote. Prečo by ste to potom robili? Aby ste dostali na konci tejto cesty diplom? To sa môže ísť prejsť aj niekde inde. Nesúdim, možno iba trošku. Toto je môj názor…

A čo ďalej?

Ďalšie 2 dni boli… zaujímavé. Najlepšia chobotnica akú som kedy jedla, dedina, kde boli všetky reštaurácie plné a obchod zatvorený, takže sme si museli ísť kúpiť jedlo na benzínku a tiež albergue, kde ste museli zaplatiť navyše za použitie bazéna. Máte v hlavách otázniky? Vidíme sa o týždeň…

Dovtedy môžete sledovať môj Instagram, kde uverejňujem viac fotiek a videí z týchto dní. Denne!